Toto privilégium poznamenalo celú renesanciu a nepochybne bolo jednou z veľkých udalostí západnej kultúry. Kníhtlač, prenikanie východných rukopisov do Európy, objavenie sa literatúry, ktorá už nebola vytvorená pre hlas a predstavenie a nepodrobovala sa im, uprednostnenie interpretácie náboženských textov pred tradíciou a autoritou cirkvi – to všetko dokazuje, aj keď tu účinky nemožno oddeliť od príčin, že na Západe zaujalo písmo základné postavenie. Odvtedy je prvou prirodzenosťou reči byť napísaná. Zvuky hlasu sú iba jej prechodným a dočasným prekladom. Boh dal svetu písané slová; keď Adam prisudzoval zvieratám prvotné mená, iba čítal ich viditeľné a bezhlasé známky; Zákon bol zverený Doskám a nie ľudskej pamäti; a slovo pravdy treba hladať v knihe.

Michel Foucault, Slová a veci, 53.

Znamená to, že človek najskôr jestvuje, vyskytuje sa a vynára sa v tomto svete a že až potom sa definuje. Ak človekv takej podobe, v akej ho chápe existencialista , nie je definovateľný, znamená to, že nie je vopred ničím. Stane sa až potom a bude taký, aký sa utvorí. A teda niet ľudskej prirodzenosti, lebo niet Boha ktorý by ju stvoril. Človek je len – a nielen – taký, akú má o sebe predstavu, ale je taký, aký chce byť a aký sa koncipuje následne po bytí, aký chce byť po tomto rozlete smerom k bytiu.

Jean – Paul Sartre, Existencializmus je humanizmus, 19.